Druhý sviatok vianočný bol deň Štefana. Nevzťahovali sa naň všetky tie prísne obmedzenia ako na predchádzajúci deň, a tak aj jeho celková atmosféra bola uvoľnenejšia, veselšia. Na rozdiel od predchádzajúceho dňa, keď nikto nesmel ani len stúpiť na zem bosý, na Štefana to bolo priam nevyhnutné. Zavčasu ráno, okolo tretej – štvrtej hodiny išli mládenci brodiť kone. Dievčatá a ženy si aspoň nohy namočili vo vode a rýchle sa umyli, aby po celý rok boli svieže, či už v práci alebo na zábave. Ak boli potoky zamrznuté, brodili sa ľudia i kone v snehu. Na Orave po návrate domov obsýpali kone ovsom, aby boli mocné a tučné. Na Horehroní ich mládenci zapriahli do saní a prevážali dievčatá.

             Keď šiel gazda ráno nakŕmiť dobytok, musel byť, podobne ako v predchádzajúci deň, sýty. Každá gazdiná preto dbala, aby mal hospodár včas pripravené výdatné raňajky, obvykle kus mäsa alebo klobásu a pálenku. Skoro ráno odkladali misky s jedlami, ktoré boli na stole od Štedrého večera a s ktorými sa do Štefana nesmelo hýbať. Na stole ostal len chlieb, prípadne iné pečivo. Plodiny, ktoré boli na stole, zriedkavejšie pod stolom, roztriedili a podľa druhov pridali k tým, ktoré si odložili na sadenie alebo siatie.

            Keď bolo všetko, čo bolo treba, poodkladané, pozametali izbu, z ktorej sa od Štedrého večera ani slamka nesmela vyniesť, pretože by sa z domu vynieslo bohatstvo.

            Susedia a známi, ktorí prichádzali cez sviatky na návštevu, vstupovali do izby s obvyklým vianočno-novoročným vinšom, ktorého variant bol upravený v súlade s dňom návštevy.

             Celý december až do prvého vianočného sviatku boli zábavy zakázané, mládež preto využila hneď prvý deň, na ktorý sa už tento zákaz nevzťahoval, a na mnohých miestach usporadúvala Štefanské zábavy.

            Na Spiši, Horehroní a v niektorých susedných oblastiach chodili mládenci na spoločnú obchôdzku s muzikou, pri ktorej sa zastavili pred každým domom, v ktorom mal niektorý z mládencov svoje dievča.

            Ak im dievča nevynieslo koláče a klobásu alebo peniaze, nesmelo prísť večer na zábavu. Z vyzbieraných peňazí zaplatili mládenci za izbu, ktorú si prenajali, a muzikantov. Za zvyšok nakúpili pálenku. Priniesli aj vyzbierané pečivo a mäso. Dievčatá, hoci na zábavu už vlastne prispeli, tiež neprichádzali s prázdnymi rukami.

             V Honte približne do roku 1940 chodili mládenci „po orechoch“. Na čele  sprievodu, v ktorom nechýbal harmonikár, išiel mládenecký richtár, v ruke mal trstinovú palicu ako odznak svojej hodnosti a na chrbte prevesenú veľkú plátennú kapsu, zvanú visák. Pred každým domom, v ktorom bolo dievča, sprievod zastal.

            Niekoľkí mládenci vyviedli dievča von a chvíľu s ním tancovali. Potom všetci vošli do izby, kde už bolo pre nich pripravené pohostenie, predovšetkým pálenka a klobása a na miske lieskové orechy, ktoré si mládenci vysypali do kapsy.

            Keď už mládenci obišli všetky domy, odobrali sa k mládeneckému richtárovi a pri delení orechov sa radili, ktorý z nich by bol najvhodnejším richtárom na ďalší rok. Povinnosti mládeneckého richtára boli rozličné. Predovšetkým musel dať k dispozícii izbu pre zábavy dospelej mládeže, ktoré si táto pri viacerých príležitostiach v zimnom období usporadúvala. Z vlastných prostriedkov prikupoval pálenku a pri príprave pohostenia z vyzbieraných naturálií dopĺňal všetko, čo bolo potrebné. Ak nebolo dosť peňazí na vyplatenie muzikantov, chýbajúcu sumu musel doložiť sám. Vzhľadom na uvedené povinnosti prichádzali pri voľbe do úvahy len  synovia z bohatých gazdovských rodín. Zvolenie za richtára bolo poctou pre celú rodinu.

            Popoludní na Štefana sa mládenci stretli posledný raz u starého richtára, ktorý ich pohostil. Neskôr sa všetci pobrali do domu novozvoleného mládeneckého richtára, ktorému odstupujúci odovzdal stužkami ozdobenú palicu. Za preukázanú česť sa novozvolený richtár odmenil pohostením, spojeným so zábavou.

Autor: Martin Bosák, Rudolf Bosák - Zvyky a tradície na Slovensku