Medzi základné povinnosti kresťana patrí ohlasovanie Evanjelia všetkým ľuďom na celom svete. Náš bývalý kaplán Vladimír Nemec zobral  slovo evanjelizovať k srdcu a odišiel do ďalekého Kazachstanu.

1. Ako spomínaš na roky strávené v našej farnosti?

    Nuž boli to moje začiatky v kňazstve. Nemal som žiadne predstavy a plány, jediné s čím som prišiel do farnosti bolo, že chcem a je mojou povinnosťou slúžiť. Boli to zaujímavé chvíle, veľa som sa naučil, ale hlavne som si farnosť zamiloval. Stala sa pre mňa druhým domovom po rodnej Plavnici. A teraz len verím že počas 3 rokov v nej, Božia milosť nebola vo mne márna a aspoň trochu som poukázal na Krista. A aj teraz pri rozličných príležitostiach odovzdávam túto farnosť Bohu. Takže spomínam s láskou.

2. Kedy a kde skrsla myšlienka odísť na misie?

    Neviem presne kedy to bolo,  táto myšlienka sa vo mne rodila dlho. Jednoducho ohlasovať Evanjelium bolo mojou prioritou. Ale spomínam si na o. Michala, ktorý hovoril o misiách v Kazachstane a nedostatku kňazov. Veľmi sa ma to dotklo. Vidiac toľkých kňazov okolo seba a ani jeden nemá záujem ísť tam, kde to ľudia veľmi potrebujú, kde sú nesmierne hladní po viere a Bohu. A tí, čo by tam aj chceli, tak im zasa predstavení nechceli povoliť odísť. Vtedy som si povedal, že to skúsim.

3. Prečo práve Kazachstan? Si v tejto krajine po prvýkrát?

    Bola to prvá misijná krajina, s ktorou som sa dostal do kontaktu a mal som možnosť stráviť tam pastoračný rok (2001-2002). Potom som tam bol ešte ako diakon počas leta na praxi. A potom si tu krajinu každý zamiluje a chce sa tam vrátiť. Tak som tu.

4. Akí sú ľudia v Kazachstane?

    Ťažká otázka, pretože v samotnom Kazachstane je niekoľko národnosti. Je to tu pestré. Ale vo všeobecnosti by som ich charakterizoval ako ľudí spokojných s tým, čo majú. A neočakávajú žiadnu zmenu vo svojom okolí a ani veľmi vo svojom živote. Staršia generácia je  veľmi pohostinná a mladí majú pred očami západný luxus, ktorí chcú dosiahnuť bez väčšieho úsilia. Sú sebavedomí a mnohí žijú pre svoj „žalúdok“. Sú otvorení na nové veci, (Ak ich dostanú, len tak) sú hladní po duchovnom, preto skĺzavajú k poverčivosti a mágii, alebo uveria rôznym sektám. Je tu dosť chudobných, ale aj bohatých.

5. Aký je v Kazachstane životný štýl? Je porovnateľný so Slovenskom?

    Ani z ďaleka. A ak áno, tak možno so Slovenskom niekedy v 90tych rokoch a na dedinách ešte skôr. Infraštruktúra, obchodné siete a úrady, je to všetko akoby v plienkach. Samozrejme s výnimkami. Veľký je rozdiel v hodnotách života, a to je následkom komunizmu. Materializmus je to, čo možno nevedia pomenovať, ale život majú postavený na ňom. Pre mňa osobne je tu veľký protiklad chápania krásna v porovnaní so Slovenskom. A keďže krásno je jednou z mnohých charakteristík Boha a Jeho sa tu dlhé roky nepočúvalo. Tak to aj vidieť.

6. Keď si tam cestoval nebál si sa samoty, predsa nie je tam až toľko Slovákov a je to dosť ďaleko?

    Naopak, trocha som sa aj tešil. Keď som sám, mám čas na seba. Viac si uvedomujem, kým som a kým mám byť. Viac času strávim s Našim Bohom. A o spoločenstvo som sa nebál, pretože som tu našiel pár priateľov. A Slovákov je tu celkom dosť. Sú tu dve školské sestry sv. Františka, dve Noterdamky a zatiaľ traja Slováci, ktorí tu pôsobia ako laický misionári. Takže žiadna samota.

7. Ak by Ťa prišiel navštíviť nejaký tvoj známy, ktoré jedlo by si mu odporúčal a aké je národne jedlo v Kazachstane? Chutilo Ti?

    Určite litovské jedlo “Cepeliny“  našej kucháročky. A národne jedlo Kazachov je „Bezšparmak a mäso po kazachsky“.

8. Si v kontakte so svojimi bývalými farníkmi?

    S niektorými áno a niektorí sa sami ozvú. Vždy to poteší a povzbudí. No priznávam sa, že mojou slabosťou je odpisovať. Ale učím sa tomu, ale ide mi to pomaličky. 

9. Keď je Ti úzko neľutuješ niekedy, že si tam odišiel?

    Samozrejme prídu niekedy takéto chvíle, ale zatiaľ sa vždy stihnem prebudiť. Keďže bývam pod kostolom, tak vybehnem hore pred Bohostánok. Tam si to vydiskutujeme a ja spoznávam že to ešte nie je nič ťažké. A aj tak všetko, je v Jeho rukách. Preto sa nemám čoho obávať. Ľutovať? Ľutujem zlo, ktoré som napáchal, ale keď viem, že konám dobro, niet čo ľutovať.

10. Popíš nám tvoj denný program vo všednom dni?

    Ten je stále rovnaký a zároveň nepredvídateľný. Ľudia sa tu do práce neponáhľajú skoro ráno. Preto aj ja vstávam medzi 07. – 08. hod. Nasleduje modlitba a po nej o 09. hod. spoločné raňajky s Branislavom, ktorý je tu ako laik so mnou. Pri raňajkách, ak sme tak nespravili deň skôr, naplánujeme program dňa. Niečo opraviť, niekam zájsť do mesta, nákupy, vybaviť administratívne veci a taktiež príprava na stretnutia. Niekedy navariť obed a potom ho aj zjesť. Poobedňajšia modlitba, ruženec Božieho milosrdenstva. K večeru si pripravujem kázeň a o 18:00 hod. je sv. omša. Spoločný ruženec s veriacimi, alebo spovedám. Po sv. omši rozhovory alebo katechézy. Pondelky večer máme stretnutie kňazov a biskupov. V nedeľu je sv. omša o 11:00 hod. po nej nasleduje stretnutie s deťmi alebo modlitbové stretnutie s dospelými. Končíme niekedy okolo 15:00 hod. A potom je oddych.

11. Čo je tvojou hlavnou náplňou pastorácie?

    Byť s mne zverenými ľuďmi. Vyučovať ich a byť im oporou v životných situáciách. Keďže vo farnosti nie je farská budova, tento rok to bolo o písaní projektov a prosieb o finančnú podporu. A nasledujúci rok bude práve o stavaní farského centra vedľa kostola.

12. Ako tam oddychuješ a rekreuješ?

    Milujem pohyb, šport rôzneho druhu. Ale tu sa mi to vôbec nedarí. Tri dni som strávil v Almatinských horách, občas si pozriem film.  Prečítam knihu, skočím k sestrám na návštevu. Idem sa prejsť s ružencom. Ale asi najväčší relax mám, keď sa modlím sám v kostole a viem že ma nikto nehľadá. Jednoducho si tam pospím, pospievam. Vyrozprávam sa, načerpám novej energie a nových myšlienok. Čas, kedy si uvedomujem, prečo som tu.

13. Tvoj najkrajší zážitok z Kazachstanu je?

    V jednej piestni sa spieva, „ nejkrásnejší chvíle vždycky jsou na kolenou“. Pre mňa sú to naozaj najkrajšie chvíle. Krásny, ale náročný čas bol na vianočnú vigíliu. Na večeru sme sa stretli celá farnosť, okolo 50 ľudí. Bolo to netradičné. Krásne zážitky mám s pánmi policajtmi, ktorí ma niekoľkokrát pustili „len“ preto, že som Boží sluha a ten neklame. A aj som neklamal, keď som niečo nevedomky narušil. A rýchlosť to nebola.

14. Viem, že Kazachstan je postkomunistická krajina, preto určite nie je jednoduché preraziť s evanjelizáciou. Je to ťažšie ako na Slovensku?

    Evanjelizácia je všade ťažká, veď ide o to isté. Ľudia a hriechy. Boj je ten istý, Víťaz je ten istý. A okrem veľkého nezáujmu o vieru, túto prácu trochu komplikuje aj nemožnosť ohlasovať verejne.  Na Slovensku sa kňaz niekedy nezastaví kvôli svojím povinnostiam. Tú tých povinností toľko nie je. Pastorácia sa zameriava viac na individuálnu evanjelizáciu. Osobne ťažkosť vnímam v tom, že ľudia nemajú kresťanské základy. A to je dosť cítiť. Nemajú poznanie, tradíciu, čiže skúsenosť s vierou. A pritom všetkom ich láka svet telesných potrieb. Ľudia počas komunistického obdobia sa naučili prijímať lož ako pravdu a dodnes s tejto lživej pravdy žijú. Nehovoriac o tom, že ako Cirkev sme medzi ostatnými cirkvami a sektami. Preto mnohí ľudia katolícku Cirkev aj tak prijímajú.

15. Aký je stav Cirkvi v Kazachstane?

    Je to iné. Ľudia sú tu veriaci, aspoň sa hlásia k náboženstvu. Prevažne moslimské a pravoslávna cirkev má veľa členov. Mnohí veriaci berú vieru ako talizman a žijú si po svojom. Laxizmus, ktorý ma korene v komunizme. V krajine nie je možne verejne ohlasovať, robiť kresťanské - evanjelizačne podujatia pre verejnosť. Nevyučuje sa náboženstvo školách. Je tu málo veriacich, ktorí by boli nielen fundovaní, ale aj dostatočne upevnení vo viere. Veľkú rolu zohráva personálna a finančná sféra. Nedostatok kňazov a veľké vzdialenosti medzi jednotlivými farnosťami. Taktiež nedostatok zdravých kresťanských rodín a ich príklad.

16. Ako by si opísal svojich farníkov v Kazachstane? Sú duchovne založený?

    Naše babušky, tie áno. Vieru prijali od svojich starých rodičov, ktorí sa viery v Boha pridŕžali ako jedinej nádeje ich života v časoch prenasledovania a vysilenia. A preto sú prvé, ktoré hľadajú Boha. Akoby tá láska k Bohu v nich bola ukrytá a teraz ako gejzír vytryskla na povrch. Mnohým veciam nerozumejú, ale neboja sa pýtať. Stredná generácia tá je zväčša zaneprázdnená. Ženy sa snažia priviesť svojich mužov a deti k Bohu, ale je to pre nich ťažké. Veľmi chcú, ale chýbajú korene. S mládežou je ťažko, ale veselo. Najväčšiu radosť robia deti. Tie sa tešia na každé stretnutie. Sú veľmi hravé. Takže duchovný základ si Boh  pomaličky zalieva aj prostredníctvom nás.